Vtedy sa písal rok 2003 a jemu bolo na niekoľko týždňov dopriate, aby bol v spoločnosti anjela. Mal 18 rokov. Ona 16. Bola vysoká a štíhla, krásne hrdzavé vlasy Jej siahali po pás a Jej hnedé oči boli plné hviezd. Bol príliš neskúsený a plachý, možno práve preto ten vzťah nevyšiel. Na jeseň sa rozišli a on si myslel, že Ju už nikdy neuvidí.
Dva dlhé roky. Prvý polrok sa cítil byť úplne zlomený. Potom si ako-tak zvykol, no zavše ho chytala pomerne silná depresia, vždy sa točiaca výlučne okolo otázky: "Čo keby? Čo keby sme boli teraz spolu? Bol by som šťastný? Bola by vôbec šťastná aj Ona? A čo asi teraz robí, ako sa máva, je šťastná aj bezo mňa?!" Raz ho tá depresia premohla a on napísal správu na Jej číslo. Odpísal však Jej nový priateľ. Zabolelo ho pri srdci, no zároveň si v kúte duše uvedomil, že je vlastne rád, keď je šťastná. "Zabudla na teba, starký! Zabudni aj ty na Ňu," vravel si. No akokoľvek sa o to snažil, akokoľvek skúšal nadviazať nové vzťahy, byť šťastný, nešlo to. Nikdy ani nepomyslel na to, že je to kvôli Nej. Po čase si začal myslieť, že sa mu na Ňu podarilo zabudnúť, netušiac však, že Ona je navždy zapísaná v hĺbke jeho srdca, no hoc myseľ na chvíľu zabudla, srdce nezabúda nikdy.
Základ zostal, no okrem toho sa zmenil takmer celý. Nový človek, ako sa vraví. Nové vierovyznanie, nové záujmy, nová práca, staré zostali len city.
"Som príslušník Ozbrojených síl! Som niekto!" hovoril si teraz.
"No bez milovaného človeka po tvojom boku nie si nik!" oponoval rozumu slabý hlások srdca. Napriek tomu, čo cítil, vedel, že musí urobiť to, čo mu káže Bushidó, kódex samuraja.
Ráno vstal a kamkoľvek sa pohol, čokoľvek urobil, v mysli i v srdci mal jediné meno:
"MONIKA!"
Najprv ho ignoroval, potom sa s ním pokúšal bojovať, no čím dlhšie hľadal rozumné dôvody, prečo sa Jej neozývať, tým viac v ňom silnela túžba aspoň Ju počuť. Aspoň počuť!
A výsledok?
Sedí v autobuse a neveriacky krúti hlavou. V duchu ďakoval za deň, keď sa rozhodol Jej zavolať. Od onoho dňa uplynuli krásne dva mesiace, počas ktorých Ju počul v telefóne takmer každý deň. Dokázali sa porozprávať úplne o všetkom, nemali medzi sebou žiadne tajnosti. Samozrejme, až také jednoduché to nebolo. Ešte vždy tu bol ten človek, ktorý sa z priateľa zmenil na grobiana a násilníka. Nenávidel ho. Kvôli nemu mu jeho milovaná plakala do telefónu. V jednej chvíli sa pevne rozhodol, že ho zabije. Dokáže Jej, ako veľmi Ju miluje a aj to, že je dobrým samurajom. Chcel k tomu hajzlovi prísť v noci, zobudiť ho, predstaviť sa mu a povedať čo a prečo sa chystá urobiť. Jeho milovaná však doteraz netuší, že po tomto čine chcel sám ukončiť svoj život. Tak, ako sa píše v Bushidó. V ten deň vstal s myšlienkou, že je mimoriadne krásny deň na smrť. Osud mu to však nakoniec nedoprial.
Doprial mu však niečo oveľa úžasnejšie. Pomaly sa blížil k železničnej stanici. Mali sa tam stretnúť. Cítil, že je bledý, ako sa mu kolená trasú, a srdce bije ako splašené. Zhlboka vydýchne a vkročí dnu. Nemôže sa neusmievať. Stane sa zázrak. Čas sa akoby zastaví a on Ju vidí stáť pred sebou takú krásnu, ako nikdy predtým. Ešte aj dnes by bol odprisahal, že na okamih kratší ako mihnutie oka uvidel Jej biele krídla. Očarujúco sa na neho usmiala a jemu od toho úsmevu prebehol mráz po chrbte.